Mali mať s.r.o.

Toto je první článek publikovaný na základě naší výzvy. Těšíme se na další.

Žijeme v zložitej dobe. Možno to trochu preháňam, ale prirovnal by som ju k dobe vojnovej. Drobný, ale podľa mňa podstatný, rozdiel je v tom, že si to takmer nik neuvedomuje. Žiaľ. A práve to ju robí ešte nebezpečnejšou. Ak lieta vzduchom olovo, aj ten naj(s)prostejší tvor vie, že sa mu má uhnúť z cesty. Dnes lietajú len slová z úst bankárov a politikov, maximálne ešte kopy papierov z tlačiarní, ktoré musia ich hlúposti ešte reprodukovať. A preto drvivá väčšina občanov stojí ako kôl v plote, akoby sa nič nedialo, a ako slepé a hluché teliatko kráča na popravu. Áno, slepé a hluché. Naše senzory nebezpečenstva ostávajú nečinné, ukolísané uspávankami tých, ktorí by mali ako prví byť na poplach.

Ospravedlňujem sa, že budem v nasledujúcich riadkoch miešať jablká s hruškami a „riešiť“ medzinárodné záležitosti spolu s vnútroštátnymi.

Ak by som nevedel, že s.r.o. ako forma obchodnej spoločnosti existuje ja inde ako na Slovensku, teda nielen existuje, ale je celkom hojne rozšírená, odprisahal by som, že ide o slovenský vynález. Do čerta s páčidlami, kliešťami na ostnatý drôt, skrátenými brokovnicami a tak ďalej. Máme s.r.o., s tou sa kradne oveľa pohodlnejšie a najmä vo veľkom a beztrestne. Denne to vidím vo svojej práci a určite sa s tým stretol každý, kto podniká, alebo podnikal. Miliónové dlhy, tony nezaplatených faktúr, zúfalí veritelia. Plná schránka pošty od exekútorov, súdov, arbitrov a ďalšej hŕby bezmocných divákov. Na schránke nálepka s obchodným menom a za ňou zdevastovaný domček z dosák a vlnitého plechu. Na prahu stojí hrdý „konateľ“ v potrhaných teplákoch, ktoré nevideli práčku pekných pár mesiacov, ak vôbec, a myká plecami. On nič nevie, on žiadne doklady nemá, nevie čo je s „firmou“ a netuší, čím sa pôvodne zaoberala. Dostal pár drobných a podpísal by aj ručenie vlastnou obličkou. Usmiaty bývalý konateľ ovešaný zlatými reťazami na peknom, drahom autíčku, vo vrecku kľúče od baráku v ktorom by mohlo pohodlne bývať niekoľko desiatok ďalších ľudí. On za nič nemôže. Spoločnosť predal, nič s tým nemá. Pár krát bol na výsluchu, ale trestu sa ani zďaleka nebojí. Na upozornenie, že za podvod sa sedí sa len usmeje:“ Na Slovensku? Ale prosím Vás…“

O pár kilometrov ďalej klope exekútor na dvere otcovi rodiny, ktorého deti chodia každý deň do školy. S manželkou pracujú od tmy do tmy, lebo sa hnusia sami sebe, len preto, že nechcú mať na čele páliacu nálepku DLŽNÍK. Bývalí zamestnanci či veritelia skrachovanej s.r.o. Keď im nezaplatili za vykonané práce, alebo dodaný materiál, sami sa necheli dostať do problémov, vzali si pôžičky, hypotéky…Veď to zaplatia, len čo im s.r.o. uhradí faktúry, vyplatí mzdy. A úrok? Skromných 14%. Máme predsa demokraciu a zmluvnú slobodu. Hlupáci, čo si podpísali, to majú. Navrch zmluvná pokuta, súdne trovy, trovy pŕavneho zastúpenia, exekučné trovy, odmena exekútora. Opäť biednych 20%.  Že boli pôvodne dlžní len pár stoviek? Smola. Auto si vzala lízingovka, dom banka, ponožky exekútor. Mali mať s.r.o.

Sci-fi? Ojedinelý prípad? Kiež by. Každodenná realita. Za tie necelé dva roky, ktoré pracujem na exekútorskom úrade som toho videl naozaj veľa. Stovky ľudí v takej chudobe, akú si ťažko predstaví väčšina z nás. Niesom slabá povaha, ale dvadsať ľudí spiacich na zemi v trojizbovom byte…Kúrenie? Ohník pod oknom, priamo v byte. Sem-tam sa nájde piecka, inak otvorené ohnisko, diera v stene ako komín. V celom byte jedna žiarovka. „Počkajte pan exekutor, prekrutim žiarofku do kuchyne, bo mame len jednu…“ A nestalo sa mi to raz, a nestalo sa mi to len pri tej skupine ľudí, ktorá každému prišla na um pri čítaní týchto riadkov. Zoznam je nekonečný. Živnostníci, stavebníci, dopravcovia. Ľudia, ktorí stratili doklady a niekto si na ne vzal pôžičku, požičal auto, nakúpil bielu techniku. Že sa to nejako vysvetlí? Aj ja som si myslel… Bohužiaľ, exekútor zvyčajne zaklope na dvere skôr ako spravodlivosť.  Pre tých, ktorí sa pýtajú, ako to môžem stále robiť mám jedinú odpoveď. Skôr môžem ľuďom pomôcť tam kde som…

Už v roku 2006 sa začalo v médiách, najprv zahraničných, skloňovať slovíčko kríza. Keby som dostal cent vždy, keď som ho počujem… Už teraz vidím zástupy ľudí s fakľami a vidlami, kričiace známe heslo, že po vojne je každý generál, ale kto ma pozná, vie, že nasledovné tvrdím už veľmi, veľmi dlho.

V prvom rade by som sa chcel poďakovať médiám, ktoré, nadšené z novej senzácie, kričali so zdvihnutým prstom:“Pozor človiečik, ide kríza! Aj keď vôbec nechápeš o čo v nej ide, a ani my nie, musíš začať hneď a zaraz šetriť!“ A zástupy prisluhovačov plastovej debny poslúchli. Neviem si predstaviť aký pozitívny dopad to mohlo mať… Ľuďom ťažko zarobené peniažky vo vreckách, či na hypervýhodných terminovaných účtoch s úrokom, POZOR!, 2% znehodnotila inflácia, omnoho vyššia ako samotné úroky. Spotreba klesla, kríza sa prehĺbila ešte viac. Úplne zbytočne. Je mnoho dôležitejších vecí, ktoré by sa mali diváci a poslucháči dozvedieť a nikdy sa tak nestane. Tak prečo sa nemohlo pomlčať o kríze?

Dodnes som nepochopil, prečo bolo reakciou na krízu uťahovanie opaskov. Štáty a nadnárodné organizácie teraz lejú natlačené peniaze do bánk a vyvolených spoločností, čo považujem za obrovský zásah do mechanizmov voľného trhu. Ak je ale takýto zásah vporiadku, prečo sa nekonal podobný zásah na začiatku krízy. Nie však bezhlavým tlačením a nalievaním peňazí. Som si vedomý toho, že nemá zmysel polemizovať na tému „Čo ak….“ Ale rád by som videl, ako by to dnes vyzeralo, keby sa v začiatkoch krízy začali vypisovať obrovské megaprojekty. Práve tými istými vládami a nadnárodnými organizáciami, ktoré sa podieľajú na tlačení peňazí. Možno nerozumiem ekonomike, ale ak mám zástupy ľudí bez práce a množstvo nevyčerpaných zdrojov (minimálne na Slovensku), čo nám bráni spojiť to dokopy a začať niečo produkovať? Peniaze? Veď sa ich aj tak natlačili plné vagóny. A mysím si, že číselko za písmenkami HDP by vyzeralo podstatne inak. Rovnako ako kolkonka s percentom nezamestnanosti a ďalšia s čiastkou vyplatenou ako podpora v nezamestnanosti. Nechce sa mi veriť, že by to dopadlo horšie, ako je to teraz. Ak niekto vie dôvod, prečo by to nemohlo fungovať, prosím, úprimne si to rád nechám vysvetliť…

Na počiatku i konci tohto všetkého však, napriek zástupu obvinených v tomto článočku, ostáva obyčajný človek, ak chcete občan, ktorý si tieto riadky neprečíta. Prečo? Lebo jeho to nezaujíma. To nieje jeho problém. On má svoje starosti… Ak by som mal zostaviť pyramídu príčin toho, čím dnes prechádzame a čo nás ešte čaká, práve tento „občan-ignorant“ by bol na jej vrchole. Ak by sa totiž takýto človiečik na chvíľku zamyslel, možno by našiel spôsob ako sa ozvať, ako zabojovať o svoju existenicu a o budúcnosť svojich detí. A môže začať zdanlivo maličkosťou. Prestať tlačiť peniaze bankárom a skúsiť to so zlatou, alebo striebornou mincou…

Luláš Kuna

10 dosud nejčtenějších článků na serveru: