Ničivá sila finančnej teórie

Peter Margetiny19.4. 20120

Máme tu konkurenční dubnový článek soutěžící o Silver Eagle. Posílejte další.

Ešte stále neviem o čom vlastne bude článok, ktorý sa chystám napísať. Nemám rád plánovanie takmer žiadneho druhu. To by som však ako študent posledného ročníka finančného manažmentu asi nemal tvrdiť. Už (minimálne) piaty rok je mi vtĺkané do hlavy ako si treba „všetko“ dopredu naplánovať. Napríklad pri začínajúcom podnikaní by to mala byť súvaha, výkaz ziskov a strát, peňažné toky, smerovanie novej firmy a pod. A to všetko na niekoľko rokov dopredu! Vraj bez toho to nejde, pretože inak budem iba reagovať na podmienky prostredia, nebudem prostredie okolo seba aktívne vytvárať. Podobných báchoriek som sa napočúval viac ako dosť.

Čím je rozdielne napríklad plánovanie centrálnych bánk od komunistických päť, resp. desaťročníc? Ako sa niekto odváži tvrdiť, že to, v čom súčasnosti žijeme je kapitalizmus? Nie je náhodou podstata kapitalizmu práve v tom, že sa nesnaží nič ďalekosiahlo plánovať, ale naopak, je založený na heuristických metódach ako pokus – omyl a na prirodzenom prežití toho najúspešnejšieho? Veď ako môžem niečo ešte len vznikajúce odhadovať na niekoľko najbližších rokov, a hlavne v súčasnom komplexnom prostredí (o prepojenosti systémov však možno neskôr). Áno, možno sa mýlim, ale aspoň sčasti by to vysvetľovalo, prečo ľudia, ktorí majú všetko dopredu perfektne naplánované, sa nakoniec do ničoho nepustia (viď. akademici).

Nie, ja tiež nie som podnikateľ, a preto to, čo som napísal vôbec nemusí byť správne, iba si to tak nejak intuitívne myslím. Som však, ako väčšina z vás, drobný investor, resp. špekulant. Snažím sa zarábať na svojich myšlienkach, to je všetko. Ak mám pravdu, zarobím, ak nie, prerobím, veľmi jednoduché. Myslím si, že sotva existuje lepší spôsob ako si zarábať na svoje živobytie. Podložiť svoje (nezávislé) názory vlastnými peniazmi a po čase zistiť, či sme úspešní alebo nie, to aspoň do určitej miery podľa mňa spĺňa podmienky slobodného konania. Svoje zisky si uchovávate, vaše straty nikto nekryje. Možno už tušíte kam tým mierim. Stáva sa to už otrepanou témou, ale vždy, keď sa nad tým zamyslím, nechápem, čo sa vlastne deje. Ako môžeme zachraňovať súkromné inštitúcie verejnými prostriedkami a tváriť sa, že je všetko v poriadku? Všetky banky, ktoré zle odhadli riziko, mali byť dnes mŕtve. Áno, mali prestať existovať, bez výnimky. Sú to obyčajné prehnité socialistické inštitúcie. Typický argument technokrata, že by to znamenalo kolaps súčasného finančného systému neobstojí. Som presvedčený, že tento kolaps by bol pre spoločnosť prospešný. Ekonomický systém predsa miluje nestabilitu a nie stabilitu, ako sa nám to snažia nahovoriť naši súčasní súdruhovia. Som názoru, že komplexné systémy (kam napríklad spadajú aj financie) fungujú lepšie v podmienkach nestability (volatility). Stačí sa pozrieť na svet okolo seba. Myslíme si nebodaj, že prírodný ekosystém funguje „stabilne“? Áno, homeostatické sily tu fungujú, avšak ich interval je prakticky nemožné presne odhadnúť. Z toho dôvodu existuje naša planéta štyri miliardy rokov a dokázala sa vyrovnať so všetkými premenlivými podmienkami. A práve tento prirodzený homeostatický systém by sme mali nechať pracovať aj v ekonomickom živote. Nech si spraví svoje, nech občas amputuje nefunkčnú končatinu a nahradí ju novou. To si však sociopati v čele vlád, centrálnych bánk a iných zbytočných inštitúcií neuvedomujú a svojimi neustálymi intervenciami narúšajú tieto prirodzené sily a celý systém sa tak stáva krehkejším a náchylnejším na rozpad. Hyman Minsky mal pravdu, keď tvrdil, že obdobie dlhodobej (makroekonomickej) stability vedie k nestabilite.

Akademici útočia

Pri svojom obchodovaní využívam často opcie, a preto si napríklad neviem predstaviť, že by moja stratégia mala spočívať v predaji opcií na krátko (tzv. naked short). Tým pádom by stála volatilita (nestabilita) proti mne a nikdy by som nevedel, z ktorej strany udrie (technicky vzaté, bol by som short volatility, resp. short gamma). Pokojne by som teda rozhodne nespával. A s tým súvisí aj moja nedávna príhoda na voliteľnom predmete deriváty finančného trhu. Na tento predmet som sa tešil a dúfal som, že ako jeden z mála mi poskytne nové informácie, ktoré budem môcť využiť. O to bolo moje sklamanie väčšie, najmä keď sme prešli na časť venovanú opciám. Už dlho som chcel preniknúť do podstaty Black-Scholesovho oceňovacieho modelu. Po pár minútach som však zistil, že sa mi to asi nikdy nepodarí, čo už, quant zo mňa nebude. Moje obchodovanie s opciami to nijak neovplyvnilo. Zaujímavé to však začalo byť, keď prednášajúci vyslovil argument, aká skvelá stratégia je predávať opcie! A potom elegantne pomocou matematiky celý proces vysvetlil. Moje svaly na chrbte začali pociťovať mierne elektrošoky. Že vraj existuje len malá pravdepodobnosť straty, pretože väčšina opcií expiruje mimo peňazí. To následne prezentoval presvedčivým grafom. Oponovať mu by bolo zbytočné, „intelektuálna elita“ totižto nemá rada, keď sa spochybňuje jej dokonalý akademický svet. Je síce pravda, že podľa rôznych štúdií až 90% opcií expiruje bezcenných, z môjho pohľadu to však na veci nič nemení, pretože dotyčný si zmýlil pravdepodobnosť s očakávaniami. Apropo, podľa čoho meral pán vyučujúci pravdepodobnosť straty? Tí, ktorí si tipli smerodajnú odchýlku (sigmu), majú pravdu. Celý tento koncept merania rizikovosti vychádza z krivky normálneho rozdelenia (normal distribution), ktorá je pri meraní rizika podľa môjho skromného názoru veľmi nebezpečným konceptom, v tom lepšom prípade iba poukazuje na epistemologickú aroganciu súčasnej výučby na univerzitách (aj tých najprestížnejších). Všetky teórie vychádzajúce zo zvoncovej krivky sú pri používaní manažmentu rizika nesprávne. Jeden príklad za všetky. Podľa súčasných finančných modelov sa tzv. ten sigma udalosť prakticky nemôže odohrať, pretože takýto okamih sa môže objaviť iba raz za 1 000 000 000 000 000 000 000 000 rokov. Človek by si myslel, že to teda asi tak bude, keď to tvrdia samí „experti“. Čo je však horšie, oni to nielen že tvrdia, ale aj používajú pri riadení svojich (aj cudzích) portfólií. A svet je pritom plný udalostí takýchto ten, alebo aspoň six sigma udalostí. Azda najznámejší je prípad hedžového fondu Long Term Capital Management, s ktorým je väčšina z vás oboznámená. Práve táto štatisticky nereálna udalosť položila takmer na kolená takmer celý finančný systém. Ako povedal David Hume, žiadna teória sa nedá potvrdiť, dá sa iba vyvrátiť (falzifikovať). To znamená, že aj milión rôznych pozorovaní nedokazuje, že určitá vyvinutá teória naozaj funguje, avšak iba jedna nepriaznivá udalosť môže celý základ danej teórie úplne podkopať. A v prípade spomenutých štatistických odchýlok bolo tých „eventov“ viac ako dosť. Ako je ale potom možné, že sa aj napriek tomu stále tieto nástroje používajú? Ako je možné, že sa stále na vysokých školách vyučuje VaR (value at risk), azda najpoužívanejšia optimalizačná metóda manažmentu rizika, keď dáta jasne hovoria, že táto teória je totálne mylná. Typický argument – lebo nič lepšie neexistuje. Ak je tento argument myslený fakt vážne, tak niečo so systémom skutočne nie je v poriadku. Používať niečo o čom viem, že nefunguje (a môže napáchať obrovské škody) len preto, lebo nič iné nemám k dispozícii? Klasická definícia tohto modelu hovorí totižto o tom, akú maximálnu stratu môže naše portfólio dosiahnuť v určitom období. Tak napríklad, denné VaR v hodnote €100 miliónov a pravdepodobnosti 1% indikuje, že daná inštitúcia má menšiu ako 1%nú pravdepodobnosť, že v konkrétny deň stratí viac ako týchto 100 miliónov. VaR teda meria riziko iba v jednom konkrétnom bode celej zvoncovej krivky. Je to iba ďalší zo spôsobov ako zakrývať skutočnú mieru podstupovaného rizika a podporovať finančné domy v nezodpovednom správaní. Nie som síce zástancom rôznych konšpiračných teórií, ale myslím si, že čo sa týka finančného sveta, skutočne žijeme v akomsi matrixe. Preto sa je treba občas pozrieť aj pod povrch pozlátka, ktorým sa nás snažia ohúriť súčasní finanční „mágovia“. Preto by sme si už konečne mali uvedomiť, koľko málo toho vieme a riadiť sa známym sokratovským „viem, že nič neviem“. Možno by sme dnes ako spoločnosť boli na tom oveľa lepšie.

Aké je východisko?

Na záver by som chcel naznačiť smer, akým by sme sa mali vybrať, keď chceme súčasný stav zlepšiť. Predsa len, je jednoduchšie poukazovať na nedostatky a vyhýbať sa navrhnutiu možných riešení. Najväčším problémom dnešného finančného systému je jeho krehkosť, keď jedno zrnko piesku môže spustiť pád celej lavíny. Prioritným cieľom by malo byť odstránenie tejto krehkosti a zvýšenie robustnosti systému. Ako by mal takýto robustný systém vyzerať? Odpoveď by sme nemali čakať od centrálneho bankára, či politika. Tá leží niekde úplne inde. Uvedomil som si to, keď som nedávno čítal úryvok z Goetheho knihy Čarodejníkov učeň. Kniha sa začína tým, že mocný čarodejník odchádza zo semináru, ktorý vedie a svojmu mladému učňovi dá za úlohu naplniť veľký sud vodou. Ten je po chvíli chodenia s kýbľom vody a jej nalievania taký znudený, že použije trik, ktorý videl u svojho majstra a začaruje metlu, aby úlohu dokončila za neho. Keď táto metla ožije a naozaj začne plniť sud vodou, učeň je ohromený svojou šikovnosťou. Avšak, keďže je stále iba učňom a nemá zvládnuté všetky nuansy mágie, metla prilieva vodu do nádoby, aj po tom, čo je už úplne plná. O chvíľu je celá miestnosť spolovice zaplavená a učeň vo svojom zúfalstve zoberie sekeru a rozsekne metlu na dve časti, čím sa však celá situácia ešte viac zhorší. Teraz sú „živé“ dve metly a miestnosť sa zaplavuje dvojnásobnou rýchlosťou. Asi pýtate, čo to má spoločné s riešením pre náš finančný systém. Vnútorná logika je v tomto prípade veľmi jednoduchá. Celým našim snažením by malo byť to, aby sa finančný systém, a aj ostatné komplexné systémy, správali ako uvedená metla. To znamená, že v prípade nepriaznivých okolností a chaosu by následkom tohto vývoja nielen že netrpeli, ale dokonca by z neho profitovali – volatilita by stála na ich strane. Ak dnes rozseknete jednu z „too big to fail“ bánk (metla č.1), ostatné banky (ďalšie metly) padnú ako domček z kariet. Úlohou je teda to, aby keď bola „zničená“ jedna inštitúcia, vznikli následkom toho dve ďalšie efektívne entity. Evolučný vývoj v prírode jasne dokazuje, že toto je ten správny prístup. Povedané inak, čím vyššia by bola nestabilita, tým by celý systém získaval na sile. To je robustnosť systému v jeho najčistejšej forme. Konkrétne spôsoby ako také niečo docieliť by vydali na samostatný článok, začať by sme však mohli napríklad tým, že zaručíme, aby každý, kto sa zúčastňuje procesov na finančných trhoch na ne vstupoval „so svojou vlastnou kožou“ a jeho chyby by neboli „poistené“ prostriedkami ostatných participantov.

Peter Margetiny

Hledáme nejlepší články čtenářů: